24. novembra, v deň, keď tento školský rok prvý raz v Belej snežilo, sa ôsmaci a deviataci vybrali na exkurziu do "múzea ľudského utrpenia". A exkurzia to nebola jednoduchá. Nie kvôli počasiu či únave z dlhej cesty, ale kvôli smutným a často šokujúcim informáciám, ktoré sa na tomto mieste, kde ľudia nemali mená iba čísla, žiaci dozvedeli.
Vo vyhladzovacom tábore Osvienčim (nemecky Auschwitz) zahynulo počas druhej svetovej vojny približne 1,1 milióna nevinných ľudí v plynových komorách, v dôsledku vyhladovania alebo ťažkých prác. Poľská prievodkyňa nás previedla jeho areálom, videli sme vstupnú bránu so známym nápisom Arbeit macht frei, ale aj veci, ktoré patrili väzňom - stovky okuliarov, topánok, kufrov, riadu či dva tony vlasov, ktoré ostrihali židovským ženám a dievčatám. Potom boli používané napríklad na tkanie kobercov. Srdcervúci bol aj pohľad na čiernobiele portréty ľudí v pruhovaných úboroch, ktorí v tábore predčasne našli svoju smrť. Videli sme cely, v ktorých väzni museli celú noc stáť, prázdne plechovky smrtiaceho Zyklonu B, jedu, ktorým sa pôvodne zabíjali potkany. Zastavili sme sa i pri šibenici a krematóriu. Sprievodkyňa nám porozprávala príbehy ľudí, ktorí obetovali svoj život za spoluväzňov, príbehy matiek a detí, na ktorých boli vykonávané nehumánne experimenty. Je nutné podotknúť, že pokusov o útek z Osvienčimu bolo veľmi málo, tých úspešných iba hrsť. Ak sa to aj niekomu podarilo, velitelia na útek reagovali popravou náhodne vybraných ľudí.
Potom sme sa presunuli o 3 km ďalej, do dedinky Brezinka, v ktorej bol postavený komplex Birkenau. Do rozľahlého tábora boli vybudované koľaje, ktoré viedli priamo k selekčnej rampe. Tu sa ľudia privážaní vo vagónoch pre dobytok delili na tých, ktorí budú v tábore väzení ako pracovná sila a tých, ktorí priamo putovali do plynovej komory. Zväčša to boli starí ľudia, deti a telesne postihnutí. Väzni určení k splyňovaniu vôbec nemali tušenie, kam idú. Verili tomu, že idú do spŕch. V plynových komorách, ktoré boli zariadené ako kúpeľne, sa na strope sprchy naozaj nachádzali, ale voda z nich nikdy netiekla. Pozreli sme si aj budovu, v ktorej väzni spali. V zime v nej bolo aj 10 stupňov pod nulou. V tábore vládol hlad a zlá hygiena spôsobovala šírenie chorôb. Potrebu mohli väzni vykonávať len ráno a večer a mali na ňu vyhradených 30 sekúnd.
Exkurzia na miesto, kde ľudí obrali najprv o slobodu, potom o majetok, dôstojnosť a napokon aj o život bola pre tínedžerov silným zážitkom. Zhodnotili ju takto:
"Zaujali ma príbehy ľudí, ktorí Osvienčim prežili. Nepáčili sa mi zverstvá, ktoré ľuďom robili. Mal som z toho stiesnený pocit." Michal, 9. ročník
"Bolo to smutné. Oceňujem, že nám pani sprievodkyňa všetko porozprávala do detailov. A kládla nám aj otázky." Adriana, 8. ročník
"Človek, za svoj život prežije rôzne veci, občas aj niečo, nad čím premýšľa dni alebo noci. Keď som videla tie miesta, kde ľudia trpeli, báli sa toho, čo ich čaká, kde boli umučení k smrti, prišlo mi smutno, možno trochu aj do plaču, ako môžu ľudia takto ubližovať iným ľuďom. V tú chvíľu som si uvedomila, že mám byť vďačná za všetko, čo mám, kde bývam, že mám okolo seba ľudí, ktorí mi pomáhajú. Najviac ma zaujalo, ako tí ľudia spali, chodili okolo nich myši, unavení, hladní, smädní, museli pracovať, či pršalo, snežilo, vstávať o pol tretej ráno... Preto by sme im mali vzdať aspoň nejakú úctu."
Zuzana, 9. ročník
Zodpovedná: Mgr. Antónia Deptová a RNDr. Slavomíra Čobejová